Pre domácich známa ako Tadmur (jej staroveké semitské meno), Palmýra je najväčšou atrakciou a jedným z najimpozantnejších historických miest na svete. Ak by ste mali v Sýrii navštíviť iba jedno jedíné miesto, určite by ste si mali zvoliť Palmýru. Oáza, v ktorej mesto leží, sa nachádza v strede ničoho. Rieka Orontes sa nachádza 160 km na západ a Eufrat 225 km na východ. Ruiny, ktoré sa zachovali, sú z 2. storočia n.l. a zaberajú 50 hektárov.

Tadmur je spomínaný na tabuliach už v 19. storočí pred n. l. a už od skorých čias bolo mesto nevyhnutnou zástavkou pre karavány putujúce zo Stredomoria do krajín Blízkeho Východu. Takisto bolo významným spojovníkom na starej Hodvábnej ceste z Číny a Indie do Európy. V dobe, keď Rimania vytlačili svoju východnú hranicu týmto smerom v priebehu 1. a na začiatku 2. sotoročia, význam mesta ešte viac vzrástol. Zo strategického vojenského hľadiska plnilo mesto nárazníkovú obrannú funkciu proti Peržanom. Tí mesto nazávali Palmýra (mesto paliem). Aj napriek silnejúcemu vplyvu Rímskej ríše si mesto zachovalo značnú nezávislosť a profitovalo hlavne z preloženia obchodných ciest po porážke Nabateanského kráľovstva (súčasné Jordánsko) Rimanmi. Palmýru v roku 130 navštívil aj cisár Hadrián a vyhlásil ju slobodným mestom, mesto si mohlo slobodne určovať dane. V roku 212 za vlády panovníka Karakala sa Palmýra stala Rímskou kolóniou a jej obyvatelia obsiahli rovnaké práva ako Rimania.

Kolónia sa stala kráľovstvom za vlády Odenáta, skevlého vojenského vodcu, ktorý si vyslúžil rešpekt a obdiv v samotnom Ríme po tom, čo dokázal poraziť Sassaniov, dlhoročných nepriateľov Rimanov. V roku 256 cisár Valerián udelil Odenátovi titul "Správca Východu" a zveril Rímske vojská v tomto regióne pod jeho velenie. Úpadok mesta začal zavraždením Odenáta v roku 267. Jeho druhá žena Zenóbia prevzala vládu v mene ich syna Vabalata. Rím nebol vývojom tejto situácie nadšený, nakoľko samotná Zenóbia bola podozrivá zo spoluúčasti na manželovej vražde. Cisár vyslal vojsko, aby potlačil rebéliu, avšak vojská kráľovny Zenóbie dokázali poraziť Rímske légie. Potom viedla úspešné ťaženia na rímsku posádku v Bosre a hlavné mesto provincie Arábia a úspešne vtrhla do Egypta. Po podmanení celého Blízkeho Východu a Egypta deklarovala Zenóbia nezávislosť od Rímskeho impéria. Avšak rímsky cisár Aurelián, ktorý bol síce pripravený so Zenóbiou vyjednávať, nemohol zniesť tok vyzívavú neposlušnosť. Potom ako porazil Zenóbine vojská pri Antiochu a Emese, dobyl aj samotnú Palmýru. Kráľovná bola odvlečená do Ríma ako trofej zviazaná v zlatých okovách. Posledné dni prežila v zajatí v Ríme, niektoré pramene tvrdia, že radšej zomrela hladom, ako by mala do smrti zostať väzňom. Napokon, čokoľvek sa stalo so Zenóbiou, toto bol začiatok úpadku Palmýry, ktorá sa ešte raz postavila na odpor Rimanom, keď v roku 273 rebeli zmasakrovali 600 rímskych lukostrelcov, ktorí tvorili miestnu posádku. Ako odpoveď Aureliánove jednotky popravili veľkú časť obyvateľov Palmýry a mesto vypálili. Z tohto šoku sa už mesto nikdy nedokázalo spamätať. Cisár Dioklecián mesto opevnil a vytvoril z neho jednu z pevností, ktoré lemovali východnú hranicu Rímskeho impéria. Opevnenie neskôr prestaval Justinián, ale to už mesto stratilo všetko svoje bohatstvo a slávu.

Mesto padlo do rúk Arabom v roku 634 a odvtedy, okrem vybudovania hradu, sa zmenšovalo po podoby malej dediny. V roku 1089 mesto postihlo ničivé zemetrasenie. Po stáročia nejasností a záhad, bola Palmýra zvonuobjavená v roku 1678 dvomi anglickými obxhdoníkmi bývajúcimi v Aleppe. . Príbehy o Odenátovi a Zenóbii fascinovali Európu aj preto, lebo takmer nikto predtým neveril, že Palmýra vôbec niekedy existovala. Prvé archeologické prieskumy začali Nemci v 20tych rokoch dvadsiateho storočia, ktorí mali vtedy nadštandardné vzťahy z Otomanskou ríšou. Neskôr ich prácu prevzali Francúzi, sčasti aj ako kolonizátori.

Chrám boha Bela je najzachovalejšou pamiatkou ruín. Chrám, ako je už z názvu jasné, bol zavätený hlavnému bohu Palmýrčanov - Belovi, v rímskom ponímaní bohov by sa dal postaviť na roveň Jupitera. Komplex sa skladá z 2 častí: opevneného nádvoria a modlitebne. Bohužiaľ v čase našej návštevy bol chrám zatvorený, takže žiadne iné podrobnosti vám z tohto objektu neprinesiem. Podľa príručky sa modlitebňa datuje do roku 32, tento dátum je vyrytý na venovacom nápise na piedestále, ktorý bol nájdený vo vnútri.

Veľká kolonáda bola hlavnou dopravnou tepnou mesta a bežala od Chrámu boha Bela cez monumentálnu klenbovú bránu a ďalej až k pohrebným vežiam, ktoré sú od nej vzdialené cca. 700 metrov. Prvá časť od Chrámu boha Bela k bráne už neexistuje, naopak druhá je veľmi dobre zachovalá. Cesta sama o sebe nebola dláždená, takže ju mohli používať aj ťavie karavány, avšak postranné portiká boli.

Chrám boha Naboa (neskôr Apolóna) je prvou pamiatkou na ľavej strane, na ktorú narazíte po prechode popod bránu. Je malým trapezoidným chrámom, ktorý bol postavený v 1. storočí pred n.l.. Nabo bol bohom ľudských osudov.

Divadlo bolo do roku 1950 pochované pod nánosmi piesku. Odvtedy bolo značne zrenovované. Dnes je dejiskom každoročného Palmýrskeho festivalu.

Agora bola v ekvivalentom Rímskeho fóra a používala sa ako miesto verejných diskusií a tržnica. Štyri portiká obkolesujú nádvorie s rozmermi 84 x 71 metrov. Portiká boli zdobené sochami významných hodnostárov, bohužiaľ do dnešných dní sa nedochovali.

Tetrapylon Každá zo skupín 4 stĺpov nesie 150 000 kg vážiacej rímsy. Na každom zo štyroch piedestálov niekedy stála socha. Tento monument značí hlavnú priesečnicu starého mesta.